Detský čin roka 2010: Skutky nominované na ocenenia ...

 

I. KATEGÓRIA: ZÁCHRANA ŽIVOTA

 

Inšpiratívne témy na rozhovor s deťmi:

• Odvaha, risk

• Zodpovednosť a následky

• Duchaprítomnosť, samostatnosť

• Hodnota ľudského života

• Vedieť podať prvú pomoc

• Skúška charakteru v krízovej situácii

Nominované skutky v kategórii Záchrana života

Záchrana ľudského života/ list A

„ Pavlínka je žiačkou 7.ročníka. Ako mnohé iné deti aj ona má množstvo záujmov a záľub. Ak by sme mali väčšinu z nich vyjadriť jedným slovom, použili by sme slovo „pohyb". Pavlína rada tancuje, venuje sa gymnastike, no zo všetkého najviac obľubuje parkour, teda umenie prekonať prekážky a dostať sa čo najkratšou cestou k cieľu. Je to dosť nebezpečná aktivita, ale dokáže významne pomôcť v nebezpečnej situácii – vrátane tej, ktorú Pavlínka popísala vo svojom denníčku : „14.7.2009 bol môj najhorší deň. Suseda prala v šope, tá začala horieť a od nej sa chytil dom, v ktorom spali deti. Moja teta schytila tri deti a vybehla z horiaceho domu. Jedno z nich niesla na chrbte a ďalšie dve na rukách. Najmladšie ostalo v dome, teta naň zabudla. Spýtala som sa, kde je Mirka. Najstaršie z detí povedalo, že v dome. Bez rozmýšľania som vbehla do domu. Oheň šľahal, trochu mi popálil ruku. Dieťa bolo v kočíku, práve tam, kde najviac horelo. Bolo pripútané, nedarilo sa mi ho odopnúť, tak som ten pás prerezala. Schytila som malú a bežala som s ňou von. Miestnosť bola plná čierneho dymu. Plakala som, lebo som si myslela, že sa Mirka zadusila. Vonku som ju obliala vodou. Keď prišla sanitka, zdravotníci zistili, že Mirka žije, že sa iba nadýchala dymu. Mne ošetrili ruku. Moja babka a Mirkina mama mi dali pusu. Povedali mi, že som zachránila život. Aj Mirkin otec mi ďakoval a dal mi čokoládu. Som rada, že sa Mirke nič nestalo." „...Pavlínka je sirota. Mamička jej zomrela skôr, ako začala chodiť do školy. A v dôsledku toho de facto stratila aj otca. Z Pavlínkinho denníčku vieme, že sa neraz dostáva do situácii, ktoré pre ňu nie sú ľahké, pričom si uvedomujeme, že by vôbec nenastali, keby bola mamička nažive. Pokúsme sa teda s náležitou dávkou empatie vžiť do Pavlínkinej situácie a aspoň čiastočne zastúpiť jej mamičku. Tá by síce tŕpla od strachu, keby sa dozvedela, že jej malá dcéra vbehla do horiaceho domu zachrániť dieťa, no nakoniec by svoju dcéru zaiste pohladila po vlasoch a bola na ňu pyšná. Urobme tak, aspoň symbolicky, namiesto nej."

List napísal Mgr. Štefan Lahita, predseda o.z. Deti humanity, skutok vykonala Pavlína Zemešová, v šk. roku 2009 / 2010 žiačka 7. triedy, ZŠ Biskupická 21, Bratislava

Záchrana ľudského života/ list B

„Dovoľte, aby som opísala skutok žiačky 6.B triedy, ktorý sa stal 8.5.2010 v Matejovciach. Uvedený skutok sa stal v sobotu okolo pol štvrtej, kedy dve dievčatá išli do obchodu. Boli to Nikola a Monika... Cestou si Nikola všimla, že v priekope vo vode leží bezvládne telo dieťaťa. Rýchle skočila do vody a vytiahla trojročné dievčatko. Urýchlene zavolali záchranku a dieťa previezli do nemocnice s poliklinikou v Poprade. Vďaka odvahe a pohotovosti tejto žiačky, dievčatko žije a je zdravé. Myslím si, že takéto skutky sú hodné zverejnenia a človek, ktorý zachránil život, hodný aspoň morálnej odmeny."

List napísala Mgr. Katarína Hoššová, pedagóg, skutok vykonala Nikola Kaločanová, v šk.r. 2009/2010 žiačka 6.B špeciálnej triedy, ZŠ s MŠ Koperníkova 21, Matejovce

POPRAD

Záchrana ľudského života/ list C „Mal som 18 rokov a celý život pred sebou, keď som si v decembri 2006 nahmatal pod pazuchou opuch. Nasledovala liečba, potom v januári 2007 operácia, kedy mi lekári vybrali ložisko a poslali ho na histológiu. Zlé predpovede lekárov sa potvrdili : Rakovina lymfatických uzlín vo štvrtom štádiu ! Ďalšia liečba bola náročná. Po chemoterapii som stratil imunitu, chuť do jedla, zoslabol som... Môj život sa úplne zmenil. V takých chvíľach je veľmi dôležité mať pri sebe rodinu a priateľov. Ja najviac vďačím mojej mamke, ktorá od začiatku pri mne stojí a dáva mi veľa energie... V apríli 2009 začala pani profesorka, ktorá ma lieči, uvažovať o transplantácii kostnej drene. Vhodným darcom bol môj jediný brat Erik, ktorý aj napriek obavám súhlasil. Vyšetrenia ukázali zhodu na 99%. Už týždeň pred transplantáciou začali lekári Erika pripravovať tak, že mu pod kožu injekčne podávali liek na tvorbu kmeňových buniek a robili ďalšie potrebné vyšetrenia. Erik bol veľmi statočný. Až vtedy som si uvedomil, aký je vzácny. 23.júna 2009 nastal ten dlho očakávaný, ale i obávaný deň. Erika odviedli do špeciálnej miestnosti, aby mu odobrali kmeňové bunky zo žíl na oboch rukách. Trvalo to 5 hodín. Bolo to ako vo filme. Sedela pri ňom mamka, povzbudzovala ho a zabávala. Lekári a sestričky prechádzajúci okolo izby mu kývali, dodávali odvahu a hovorili, akým je vzácnym darcom. Bol to krásny pocit pre mňa, ale určite i preňho. Sto najkritickejších dní po transplantácii sa mi hodnoty krvi dostávajú do normálu. Dúfam, že všetko dopadne dobre. Verím, že mi v najťažších rokoch môjho života pomáha aj Pán Boh, ku ktorému sa modlím. Vďačím mu za každý deň svojho života, ale i za Erika. Môj brat je a bude v mojom srdci vzácny človek, ktorý mi zachránil život."

List napísal Mário Šoltis, súrodenec, skutok vykonal Erik Šoltis, v šk. roku 2009/2010 žiak 9. triedy, ZŠ Československej armády 22, Prešov

Záchrana ľudského života/ list D „Život nám prináša toľko nepredvídaných situácií, s ktorými nerátame, prekvapia nás i zaskočia. Vysporadúvame sa s nimi, postupne ich riešime, či riešenie hľadáme. Sú aj také, kedy musíme reagovať hneď, pretože... Stalo sa to 24.8.2009 a môj syn Andrej mal v tento deň práve sviatok – slávil svoje druhé narodeniny. Ja, mama dvoch detí, som chcela pripraviť pre svojho syna krásny deň. Či už náhoda, alebo osud, vybrali sme sa na návštevu mojej sestry, aby sme ich potešili. Deti po príchode k nim si žiadali ísť von. Sestra býva na prízemí bytovky, tak som súhlasila s tým, že ich hru vonku budem sledovať pri otvorenom okne. Či už strach, alebo ostražitosť mi velila pozrieť sa, kde sú. Vonku ich sprevádzal sestrin synček Kamil. Zneistela som, pretože ich nebolo dlhšie vidieť. Predtucha nedala na seba dlho čakať, lebo vyzývavé búchanie na dvere bolo signálom niečoho nepredvídateľne zlého. Vo dverách stál Kamil a na rukách, aj keď s problémami, držal bezvládne telíčko môjho Andrejka. Nebolo času riešiť, čo sa stalo, len Kamil s duchaprítomnosťou so slzami v očiach vysvetľoval situáciu. Andrej po schádzaní zo schodov sa z ničoho nič chytil za bruško a padal na zem. Nebola to hra, či zlé našliapnutie, išlo o kolaps a boj o život môjho dvojročného oslávenca. Všetko potom sa udialo veľmi rýchlo, sestra pomohla ako mohla: „masáž srdca" urobila zázrak a môj syn sa nadýchol a rozplakal, čo mi urobilo nesmiernu radosť a pocítila som úľavu. A tak môj syn namiesto krásnej oslavy, skončil na týždeň v nemocnici. Žiadne z vyšetrení neukázalo chorobu, či vrodenú chybu. Až s odstupom času som si uvedomila, že nebyť duchaprítomnosti môjho synovca Kamila, veľkého záchrancu môjho syna, mohlo sa to skončiť úplne inak. Čo nám dáva v živote takú silu, urobiť veci aj nemožné? Čo vnuklo Kamilovi chytiť bezvládne telíčko a s trápením ho rýchlo vyniesť po schodoch a búchať na dvere, bojujúc o každú sekundu? On si to vtedy určite neuvedomoval, ale ja viem, že ten malý chlapček, žiak druhej triedy, zachránil môjmu synovi život..."

List napísala Mária Jančušová, teta, skutok vykonal Kamil Rečičár , v šk. roku 2009/2010 žiak 2. triedy, ZŠ Mirka Nešpora, Prešov

Záchrana ľudského života/ list E „Som triedna učiteľka šiestakov. Píšem Vám za nášho žiaka Tomáša. Zachránil život človeku a ani nám o tom v triede nepovedal. Dozvedela som sa to náhodou, po dlhšom čase od jeho mamy. Pred vianočnými prázdninami sa Tomáš vracal zo školy domov. Na ich ulici je hlboký kanál s úzkym mostíkom. Práve pod ním zbadal bicykel a pána, ktorý ležal tvárou vo vode. Nerozmýšľal a skočil za ním. Zo všetkých síl uja vytiahol vyššie a hlavu mu dal nabok, aby sa nezadusil. Z hlavy mu tiekla krv, nerozprával. Tomáš si uvedomil, že je v bezvedomí. Mokrý utekal domov po mamu. Spolu ho vytiahli na breh, zavolali záchranku a jeho príbuzných. Záchranárom potom musel všetko dopodrobna porozprávať. Lekár povedal, že mu zachránil život, lebo vo vode by sa bol zadusil. Ten pán bol potom dlho v nemocnici. Mal zlomené rebrá a krvácanie do mozgu. Myslím si, že takýto čin a rýchle konanie si zaslúži, aby o ňom vedeli viacerí. O to viac, že Tomáš má choré srdce a tiež raz možno bude potrebovať pomoc."

List napísala Katarína Písečná, pedagóg, skutok vykonal Tomáš Maslin,

v šk. roku 2009/2010 žiak 6. triedy, ZŠ s MŠ Studienka

ZÁHORIE

2. kategória POMOC V RODINE

Inšpiratívne témy na rozhovor s deťmi:

• Každodenné povinnosti v domácnosti, deľba práce

• Docenenie rodičov, úcta k ich práci

• Vzťah k starým rodičom - čo všetko pre nás urobili a čo môžeme urobiť my pre nich

• Pocit zmysluplnosti našich skutkov voči najbližším

• Spoluzodpovednosť a spolupatričnosť v rodine

• Schopnosť a ochota zastúpiť dospelých členov rodiny v krízových situáciách

• Lenivosť - schopnosť ju prekonávať

• Dobrý skutok - čo je samozrejmosť a čo hodné ocenenia

Nominované skutky v kategórii Pomoc v rodine

Pomoc v rodine/ list A

„Som triedna učiteľka ôsmakom. Je to obyčajná trieda s kopou pubertiakov, s plánmi a ideálmi. Jej súčasťou sú dvaja chlapci – bratia Peter a Juraj. Peter je starší, pripútaný od svojho narodenia na invalidný vozík. Juraj je jeho pravá ruka. Stará sa o neho, pomáha mu, nespustí z neho oči po celé vyučovanie. Ako náhle sa Peter pohne, Juraj v tom okamihu pomáha a zasahuje. Venuje sa mu nielen cez hodinu, ale aj počas prestávok. Kvôli svojmu bratovi oželie aj huncútstva so spolužiakmi počas prestávok a v tejto činnosti pokračuje aj doma. Robí mu spoločníka, chodí s ním na prechádzky. Vyzdvihnutie a pochvalu si zaslúži aj Peter. Svojou obrovskou húževnatosťou a snahou dosahuje veľmi dobré vyučovacie výsledky a môže byť vzorom pre ostatných. To, čo nezvláda v škole, dobieha doma. Pri rozhodovaní o ďalšom štúdiu si znova obaja vyberajú rovnakú školu. Juraj vo svojej pomoci bude pokračovať. Všetci im veľmi držíme palce. Peter, aby dosiahol maturitu, Juraj, aby zvládol svoje poslanie – pomáhať svojmu telesne postihnutému bratovi. Obaja sú skromní, nenápadní a preto chcem, aby sa o nich dozvedelo celé Slovensko."

List napísala Eva Gaťášová, pedagóg, skutok vykonal Juraj Šatkovský, v šk. roku 2009/2010 žiak 8. triedy, ZŠ s MŠ Lúky 1226,Vráble, NITRA

Pomoc v rodine/ list B „ Asi pred polrokom som sa jedinou ženou u nás v domácnosti stala ja. Nechcem rozoberať prečo a za akých okolností, ale v tom období prišla moja mamka o život. Bolo to dosť ťažké vzhľadom k vtedajšej situácii, ale podľa mňa sa toho veľa nezmenilo. Domáce práce musím vykonávať stále. Ale teraz mi pribudlo pár zložitejších vecí, na ktoré som nebola tak úplne pripravená. Napríklad pranie bývalo mamkinou starosťou, rovnako ako žehlenie. Teraz je to moja povinnosť. Doma sa nám snažím nahrádzať ženskú ruku, ktorá dvom mužom v byte chýba. Beriem to už ako bežnú, rutinnú záležitosť, ktorá sa denne opakuje. Neberiem to ako nejakú záťaž alebo problém. Beriem to ako výzvu. Ako prípravu na vlastný, ťažký život, ktorý ma za pár rôčkov bude čakať za dverami. Je to veľmi ťažké stratiť milovanú osobu v štrnástich rokoch. Prakticky sa stať ženou a starať sa o otca a staršieho brata. Snažím sa im vynahradiť jej lásku a starostlivosť. Ale nie vždy sa mi to darí. Po tom, čo sa stalo mám na veľa vecí iný pohľad a názor. Snažím sa byť lepšou dcérou... Moji priatelia mi v najhoršom boli veľkou oporou... Čas zahojí i tie najhoršie rany, ale teraz mám pocit, že čím viac ho prejde, o to je to horšie... Ale čo sa dá robiť? Musíte ísť ďalej s úsmevom na tvári a žiť tak, aby ostatní neboli smutní...Na záver by som sa rada poďakovala svojim priateľom, rodine a ľuďom okolo mňa, ktorí sa ma snažili a naďalej snažia podržať. Patrí vám naozaj moje veľké ďakujem!"

List napísala a skutok vykonala Natália Franková, v šk. roku 2009/2010 žiačka 8.triedy, ZŠ Nejedlého 2, Spišská Nová Ves

Pomoc v rodine/ list C „Tento dobrý skutok som neurobila len raz, ale robím ho stále. Som už na to zvyknutá. Je to o mojej mamke a trochu aj o starkej. Moja mamka je nedoslýchavá a starká je nepočujúca. Keď som bola malá, tak moji rodičia a starká rozprávali a aj tie slová a vety posunkovali. A tak som si zvykla a naučila som sa to aj ja. A teraz viem posunkovú reč. A tým pomáham mamke. A tak, hocikedy, keď pozeráme televíziu, jej to preložím a ukážem posunkovou rečou. Aj keď pozeráme správy, nejaké filmy, komédie... Všetko jej prekladám. Keď je doma ocko, a má čas, chodí s mamkou vybavovať hocijaké veci, napríklad vybaviť niečo v banke, vybaviť preukazy, niečo podpísať, chodiť s ňou na úrady... A keď má niečo na práci, alebo nie je doma, tak chodím s mamkou vybavovať ja. Alebo, keď ideme na nejaké podujatia, alebo niekde inde, tak jej to preložím posunkovou rečou. Niekedy ma poprosí, aby som jej vybavila nejaký telefonát. Je to tak rôzne. Niekedy je to trochu ťažšie ako si viem predstaviť. So starkou je to trošku inak. Síce s ňou nechodím ako s mamkou, ale väčšinou jej niečo preložím posunkovou rečou. A aj sa s ňou tak rozprávam. A to je o mojom skutku všetko. "

List napísala a skutok vykonala Andrea Vojtilová, v šk. roku 2009 / 2010 žiačka 5. triedy, ZŠ Nejedlého 2, Spišská Nová Ves

Pomoc v rodine/ list D

„... Bývame v Bratislave len naša rodinka, moja mamička, moja sestrička Dominika a moja maličkosť. Mamička hovorí, že sme silná trojka. Musíme sa spoľahnúť sami na seba. Aj sa tak stalo. Mamička ochorela. Dostala vysoké teploty a bolesti. No priznám sa, neviem, čo jej bolo. Nepoznám ešte toľko názvov chorôb, aj keď sa snažím čo-to naučiť od mamičky, ktorá robí v nemocnici... Cez víkend sa jej stav tak zhoršil, že už nevládala chodiť. Museli sme navštíviť nemocnicu. Mamička si zavolala taxík, ale prejsť k nemu nevládala. Tak som ju podopierala. Pretože som maličká, mám len 11 rokov, nevládala som ju odniesť. Stála som pri nej a pomáhala jej. Prišli sme na chirurgiu, kde jej robili zákrok... Keďže mala silné bolesti a bola vyčerpaná, musela ísť na infúzie. Robila som jej sprievod tam, kde sa bežne deti nedostanú. Bola som veľmi zvedavá, ako to tam vyzerá. Samé prístroje a hadičky, až sa mi na rukách tvorila husia koža od strachu. Mamička bola rada, že má niekoho pri sebe. Ale tým sa to neskončilo. Doma som robila všetky domáce práce. Prala som, nakupovala, upratovala a dokonca dávala pozor na sestričku, či má spravené úlohy. Hrala som sa na mamičku. Vtedy som zistila, aké to má naša mamička ťažké. Stíhať prácu a potom ju doma čakajú dve beťárky a zas kopec povinností. Mamička takto ležala týždeň, mala som strach, pretože sme ju ešte nikdy takto nevideli.

Do nemocnice sme museli chodiť každý druhý deň a keďže sme si nemohli dovoliť taxík, museli sme ísť autobusom. Cesta, ktorú sme bežne urobili za desať minút, nám teraz trvala skoro hodinu. Nevládala tak rýchlo kráčať, držala sa ma a šli sme pekne krôčik za krôčikom. Ale najhoršie ma len čakalo. A to bolo čistenie rany. Nemáme tu iných príbuzných, tak nám nemal kto pomôcť. Priznám sa, nebolo to nič pre mňa. Srdce mi strašne bilo a vykrúcala som nosom. Ale ten mamičkin pohľad bezmocnosti rozhodol. Pripravila som sterilný materiál, ktorý je dôležitý kvôli čistote a na ruky som si natiahla rukavice a šup do práce... Bola som tak trošku pyšná, mala som pocit dôležitosti, pripadala som si ako lekárka. Bolo to úžasné, taký pocit víťazstva. Mamičke sa stav po týždni zlepšil a ja som sa vrátila k detským povinnostiam. Vtedy som si uvedomila význam tých slov „silná trojka". Viem, že mamička je tu pre nás a my pre ňu. Kedykoľvek mi pomôže a nič za to nechce, hádam len ten božtek na líce. Som rada, že ju mám. Najkrajšie poďakovanie bolo, keď ma objala a so slzičkami na lícach ma pobozkala."

List napísala a skutok vykonala Roderika Rendeková , v šk. roku 2009 / 2010 žiačka 4. triedy, ZŠ Tbiliská 4, Bratislava

Pomoc v rodine/ list E

„Do 9.C triedy chodí chlapec menom Peťo Ballek. Každý by si myslel, že je to normálny chlapec so svojimi problémami a s jednou chybičkou, ktorou je rázštep. Ale tento problém neprekáža. Je dobrým žiakom. Jeho dušu trápi starosť o vážne chorú matku. Bolia ju nohy, má cukrovku a veľmi slabý zrak. No a Peťo sa o ňu svedomito stará. Doma varí, pečie, upratuje, perie a robí všetky ostatné domáce práce. Už rok nebola jeho mamina vonku na prechádzke. Keďže bývajú spolu iba oni dvaja, Peťo je jej očami, ušami a ústami. Sprevádza ju k lekárovi, chodí jej dávať predpisovať lieky. Na výlety nechodí, hoci ho mama nabáda, aby šiel. On radšej ostane doma a stará sa o ňu. A tak, namiesto toho, aby si urobil úlohy do školy a šiel von s kamarátmi, najprv podá mame lieky, uprace byt, ešte niečo pomôže. Von ide s kamarátmi až potom, ale nie moc ďaleko od domu. Svoju mamu má rád, napriek všetkému. Nikdy sme ho nepočuli povedať na ňu zlé slovo. Vždy, keď o nej hovorí, hovorí s láskou, úctou i iskrou v očiach, ktorá asi nikdy nezhasne. Dôkazom toho, že má svoju mamu rád, je aj to, že po skončení ZŠ bude študovať na Strednej zdravotníckej škole v Dolnom Kubíne, aby získal nové zručnosti a vedomosti, ktoré bude potrebovať pri ďalšej starostlivosti o svoju mamu. Myslíme si, že vďaka tomu, že sa dokáže obetovať a pomáhať mame s nehynúcou láskou, by sme si ho mali ceniť a vážiť, lebo takýto skutok by v niektorých prípadoch nezvládol ani dospelý človek."

List napísala za triedu 9.A a 9.C, Marianna Palugová, v šk. roku 2009/2010 žiačka 9.A triedy, skutok vykonal Peter Ballek,, v šk. roku 2009 /2010 žiak 9.triedy, ZŠ Petra Škrabáka, Dolný Kubín

3. kategória POMOC ROVESNÍKOM

Inšpiratívne témy na rozhovor s deťmi:

• Integrácia zdravých a postihnutých detí

• Zastať sa slabšieho

• Hodnota priateľstva a schopnosť obetovať sa

• „Hanba" robiť dobré skutky, „frajerina"

• Vedieť sa v kolektíve spojiť pre dobrú vec

Nominované skutky v kategórii Pomoc rovesníkom

Pomoc rovesníkom/ list A „V tomto školskom roku nastúpil môj syn do prvej triedy na ZŠ Krosnianskej 2 v Košiciach. V triede sa ich zišla skupinka veselých a bezstarostných detí, ktoré prežívajú všetky hodiny a dni v škole naplno. Tie sú obyčajne plné smiechu a roztopašnosti. V tejto skupinke je aj chlapček, ktorý je veselý, šikovný, snaživý ako ostatné deti, ale jeho sociálne zabezpečenie je oveľa skromnejšie. Býva so svojou mamkou a dvoma mladšími súrodencami v krízovom centre. Jeho oteckovi nie je umožnené bývať spolu s nimi, lebo pravidlá krízového centra to nedovoľujú. Nakoľko má aj nedostačujúci alebo žiaden príjem, nevie zabezpečiť základné potreby svojho prváčika. A preto sa celá trieda rozhodla, za pomoci pani učiteľky a rodičov, že mu pomôžu ako sa dá. Niektoré deti sa s ním delia o desiaty ako aj o obedy, iné zas požičajú alebo darujú rôzne pomôcky na vyučovanie, aby mu tiež uľahčili zvládať učivo. A on to zvláda na jednotku. Niektorí rodičia jemu a jeho súrodencom, darovali oblečenie a hračky. Spolužiaci sa mu nesnažia dávať iba vecné dary, ale aj pocit kamarátstva a bezpečia. Aby sa necítil byť iným, aby vedel, že je rovnako dobrým žiakom ako sú oni a že so svojimi vylomeninami zapadá medzi nich. Čo je aj pravda. Teraz nám už ostáva iba veriť, že snaha a podpora detí, ako aj rodičov mu dopomôže k zlepšeniu jeho sociálnych pomerov."

List napísala Katarína Krúpová, za pomoci ostatných rodičov, pani učiteľky a detí, skutok vykonal kolektív spolužiakov v šk.r. 2009 /2010 žiaci 1.C triedy, ZŠ Krosnianska 2, Košice

Pomoc rovesníkom/ list B „Šikanovanie na školách je omnoho častejším javom, než sme si ochotní priznať. Šikanujúce dieťa má úmysel ublížiť slabšiemu a nemá na to žiaden dôvod. Jeho snahou je ponížením iného „dokázať" sebe i ostatným svoju prevahu. Žiaľ, prípady šikanovania sa objavujú stále častejšie. Preto sa snažíme odhaľovať a riešiť každý, i ten najmenší prejav šikanovania. Obete majú strach označiť agresora. Len skryto volajú o pomoc. Preto považujem za chvályhodný skutok šiestaka Matúša. Zastal sa svojho spolužiaka, obránil ho pred ôsmakmi a rozhodol sa oznámiť ich správanie. Vedenie školy ich správanie ohodnotilo ako hrubé šikanovanie a vyvodilo z neho jednoznačný záver ", píše pedagóg, Mgr. Mária Šustrová. Svoj čin opisuje i Matúš : „Prišiel k nám nový spolužiak. Vyzeral celkom normálne, no po čase sme sa dozvedeli, že má problémy s čítaním a písaním. Je to môj dobrý kamarát. Po dvoch mesiacoch sa mu každý vysmieval, len ja nie. Raz som prišiel do šatne a videl som, ako ho dvaja chlapci šikanujú. Boli to ôsmaci. Jeden mu prikazoval, čo má robiť. A keď to neurobil, dal mu facku a druhý to natáčal na mobil. Povedal som im, aby ho nechali. Chlapci odišli. Môj kamarát sa ich bál a chcel, aby som mu sľúbil, že to nikomu nepoviem. No na druhý deň prišiel do šatne s veľkým plačom. Povedal mi, že opäť stretol toho ôsmaka. Surovo ho zbil a vyhrážal sa mu, že keď to povie, dostane štvornásobok. To ma veľmi nahnevalo. Rozhodol som sa to povedať pani učiteľke triednej. Hneď sme s ňou šli do riaditeľne, kde sme to oznámili pánovi riaditeľovi. Dozvedeli sme sa, že ten chlapec, ktorý bil môjho spolužiaka, má toho na rováši viac. Vedenie školy začalo hneď prípad riešiť. Môj kamarát je rád, že ho už nikto nešikanuje, hoci sa mu kde – kto vysmieva, ale ja sa s ním kamarátim napriek jeho ťažkostiam."

List napísala Mgr. Mária Šustrová, pedagóg, list napísal a skutok vykonal Matúš Buc, v šk. roku 2009/2010 žiak 6. triedy, ZŠ s MŠ Fraňa Kráľa 2086/2, Poprad - Veľká

Pomoc rovesníkom/ list C „ V septembri 2006 sa chystal môj, vtedy už sedemročný syn nastúpiť do prvého ročníka základnej školy. Poviete si, že na tom nie je nič zvláštne, každý rok predsa nastupujú do prvého ročníka tisícky detí. Môj syn Šimon, bol však zvláštny prípad. Jeho problémy sa začali hneď, ako sa narodil. Lekári boli dlho tajnostkári, ale po niekoľkých rokoch sa zhodli na mene jeho choroby – detská mozgová obrna. Je to zvláštna choroba, ktorá má veľa podôb a náš Šimon má kvôli nej stiahnuté svaly na rukách a na nohách, i to je dôvod, prečo nedokáže zatiaľ sám chodiť, má trochu neobratné ruky a potrebuje neustálu pomoc svojho okolia. Teraz už teda viete, prečo som dni pred nástupom do školy prežívala s veľkými obavami. Kládla som si mnoho otázok: „ Ako ostatné deti v triede môjho syna medzi seba príjmu? Nebudú mu robiť naprieky? Nebudú sa mu smiať? Nebudú na neho zlé?" Vedela som, že odpovede na ne nepozná nikto a že to, ako to všetko dopadne ukáže len čas. Dnes, keď je Šimon na konci štvrtého ročníka, môžem bez najmenšieho zaváhania povedať, že moje obavy boli zbytočné. Šimonovi spolužiaci totiž ukázali, že v ich detských srdiečkach je veľa dobra a úprimného priateľstva... Keď nastúpil do prvej triedy, ihneď ho prijali medzi seba. Nikto mu nerobil naprieky, nikto jeho chorobu „neriešil", ba naopak, s detskou zvedavosťou sa pýtali, prečo má barličku a prečo používa chodítko a prečo ho tie nohy toľko bolia? Prvý raz sa to ukázalo krátko po nástupe do školy. Hoci Šimon nemohol chodiť, spolu s ostatnými spolužiakmi vystupoval v kultúrnom programe pri „ Pasovaní prvákov". Keď predniesol báseň s ostatnými deťmi, vyslúžil si potlesk celej sály. Tento, ale i mnohé iné prejavy podpory od spolužiakov, mu každý deň dodávali a stále dodávajú nové sily a odvahu popasovať sa so životom. Počas prvých štyroch ročníkov Šimon absolvoval dve náročné operácie. Jeho spolužiaci na neho ani raz nezabudli. Po prvej operácii, keď mal nohu tri mesiace v sadre, ho bola celá trieda aj s pani učiteľkou navštíviť doma a každé dieťa mu prinieslo darček, svoju vlastnú hračku. Po druhej operácii bol náš Šimon benjamínom celej školy. Nielen, že ho všetci v škole poznajú, ale i žiaci z inej triedy mu nakreslili obrázky, ktoré ho veľmi potešili v čase, keď sám do školy nemohol chodiť. Celý triedny život sa po dlhé štyri roky doslova točil okolo Šimona. Deti mu pomáhali s nosením vecí, v dni keď nebol prítomný asistent, sedeli pri ňom spolužiaci a pomáhali mu s poznámkami, vyberali mu učebnice z tašky. Prispôsobovali sa mu na výletoch, ktoré boli zorganizované tak, aby sa na nich mohol zúčastniť... Dnes už viem, že obavy, ktoré som mala pred štyrmi rokmi boli zbytočné. Šimonovi sa nikto zo spolužiakov nikdy neposmieval, vždy ho brali takého, aký je. Dostal od svojich spolužiakov vieru, že aj on môže niekým byť a niečo znamenať. Som rada, že môj syn mal takých skvelých spolužiakov a verím, že i na druhom stupni ho príjmu noví spolužiaci medzi seba. V mene môjho syna vám všetkým patrí odo mňa veľká vďaka."

List napísala Věra Stričíková, rodič, skutok vykonal kolektív spolužiakov, v šk. roku 2009/2010 žiaci 4. triedy, ZŠ M.R.Štefánika 910/51, Trebišov

Pomoc rovesníkom/ list D

„Volám sa Kristína, navštevujem ôsmy ročník. Učím sa dobre, ale v tomto školskom roku mi vychádzala trojka z chémie. Veľmi ma to zarmútilo, trápila som sa kvôli tomu, pretože doteraz som vždy dokázala nielen sebe, svojim rodičom, ale hlavne spolužiakom a učiteľom to, že som iná, ako niektorí moji rovesníci z osady. Som totiž rómske dievča, ale moji spolužiaci sa ku mne správajú rovnocenne, berú ma naozaj ako seberovnú. Jednou z nich je aj moja spolužiačka a zároveň priateľka Dominika. Bola to práve ona, kto mi v tej rozhodujúcej chvíli podal pomocnú ruku. Keď videla moju nešťastnú tvár, povedala mi: „Neboj sa, Kristína, ty to zvládneš. Písomku máme až na budúci týždeň, doučím ťa." A tak so mnou zostávala po vyučovaní v triede a doučovala ma aj napriek tomu, že je dochádzajúcou žiačkou a domov to má autobusom niekoľko kilometrov. Dominika mi vysvetľovala a ja som pomaly chápala to, čo bolo pred tým pre mňa veľmi ťažké a nezrozumiteľné. Až prišla písomka a ja som dostala dvojku. Učiteľka ma pochválila a zrazu som bola vzorom pre všetkých, ktorí to nezvládli. Chválou nešetrila, ale ja som vedela svoje. Vedela som, že za mojim úspechom je Dominikina snaha a ochota. Venovala mi veľa času, dokázala mi vlastne, že som schopná naučiť sa aj chémiu, o čom som sama pochybovala. Dovtedy sa mi zdalo, že chémia je veľmi ťažká veda. Dokázala som to len a len vďaka Dominike. S ňou sa delím o svoj úspech a jej vyjadrujem veľkú vďaku a obdiv. Nikdy jej to nezabudnem, nikdy ju nesklamem a navždy ostanem jej vernou priateľkou."

List napísala Kristína Teľváková, skutok vykonala Dominika Kuchtaminová, v šk. roku 2009/2010 žiačky 8. triedy, ZŠ s MŠ Stakčín, KOŠICE

Pomoc rovesníkom/ list E „Boli sme piataci. Mali sme novú triedu, novú pani učiteľku a nového spolužiaka. Boli sme celkom zohratá partia, aj keď výnimky sa nájdu. Jano sedel v poslednej lavici a prvé dni sa iba pozeral. Vedeli sme, že prepadol a ešte nosil šupácke veci. Nikto sa s ním nekamarátil, nechcel s ním sedieť, lebo Tomáš povedal, že smrdí. Všetci sme od neho bočili. Raz išiel Jano odpovedať z biológie. Stál pred tabuľou a mlčal. Neučil sa. Dostal päťku. Cez prestávku mu chalani začali nadávať do hlupákov a debilov. Pozorovala som ho kútikom oka. Bol smutný. Po vyučovaní sme sa ocitli sami v šatni. Začali sme sa rozprávať. Len tak. Veľmi pekne rozprával o svojom psíkovi, ktorý na neho čaká pred domom a veselo krúti chvostíkom, keď ho vidí. Jano sa mi už nezdal taký hlupák. Vyzeral celkom fajn. „Evi, môžem si vziať tvoje jablko?", prekvapil ma zrazu otázkou. „Vieš, ja som si dnes zabudol desiatu." Vystrela som ruku a podala mu jablko z obeda. S chuťou sa do neho zahryzol. Obuli sme sa, obliekli a každý išiel svojou vlastnou cestou. V autobuse som rozmýšľala, že ja som Jana vlastne ešte nevidela desiatovať. Ďalšie dni som ho pozorovala. Desiatovať som ho fakt nevidela. Po týždni som babku poprosila, aby mi urobila dva chlebíky. Všetko som jej vysvetlila. V školskej taške som niesla desiatu nielen pre seba, ale aj pre Jana. Po prvej hodine som Janovi podávala vrecko s desiatou. Pozrel na mňa svojimi vystrašenými očami. Natiahol ruku a ticho mi poďakoval. Od toho dňa babka balí všetko dvojmo. Jano sa na mňa vždy usmeje, poďakuje a keď sa náhodou ocitneme sami v šatni, rozpráva mi o psíkovi, súrodencoch a o motorke, po ktorej túži. Pri rozprávaní jeho oči žiaria šťastím. Viem aké to je, keď ti má kto pomôcť. Zažila som to po smrti mojej mamičky. Vtedy sa mi zrútil celý svet. Našli sa však dobrí ľudia, ktorí mne, bratovi a ockovi podali pomocnú ruku. A ja som svoju podala Janovi. Som rada, že ju prijal."

List napísala a skutok vykonala Eva Ševčíková, v šk. roku 2009/2010 žiačka 6.triedy, ZŠ Školská 1123/29, Bánovce nad Bebravou

4. kategória POMOC ĽUĎOM

Inšpiratívne témy na rozhovor s deťmi:

• Spolupatričnosť medzi ľuďmi

• Odvaha postaviť sa nespravodlivosti a násiliu

• Ľahostajnosť – mňa sa to netýka

• Úcta a pomoc starším

Nominované skutky v kategórii Pomoc ľuďom:

Pomoc ľudom/ list A „Keď som išiel s kamarátom do kníhkupectva, môj kamarát uvidel na parapete škatuľu od telefónu. Ja som ju uvidel tiež a išiel som ju zdvihnúť. Jakub sa mi smial a hovoril: „Určite je prázdna, kto by ju tu nechával s telefónom?" Zobral som ju, bola ťažká, otvoril som ju a čo nevidím ? Vo vnútri je nový mobil. Zakričal som na Jakuba, že v škatuli je telefón. Bol veľmi pekný, chceli sme si ho nechať, ale spolu sme sa rozhodli, že napíšeme na počítači oznam, že sme našli telefón a dali sme tam moje telefónne číslo. Vytlačili sme oznam asi dvadsaťkrát a ponalepovali po celom Senci. Ujo, ktorý telefón stratil mi zavolal a povedal, čo je to za značku a typ. Povedal som mu, nech sa stretneme pred Tatra bankou. My sme mu tam ten telefón odovzdali. Poďakoval nám a pozval nás na zmrzlinu. Doma som to celé povedal mame a otcovi a oni boli veľmi radi, že som urobil dobrý skutok."

List napísal skutok vykonal Tomáš Ivančík spolu s kamarátom Jakubom Krišom, v šk. roku 2009/2010 žiaci 5. triedy, ZŠ Mlynská 50, Senec

Pomoc ľudom/ list B „Jedného dňa, cez letné prázdniny, môj sused náhle ochorel. Jeho stav bol pomerne vážny, preto ostal v nemocnici takmer celé tri mesiace. Čas je ako prúd vody, ktorá plynie a nedá sa zastaviť. Jeho plynutie si uvedomíme, až keď spoznáme jeho stopy. Tri mesiace sú relatívne dlhá doba. Za ten čas susedov dvor každým dňom zarastal. Rozhodol som sa vykonať dobrý skutok a ako správny a ochotný sused, som mu pokosil dvor. Taktiež som sa postaral o jeho mačku a psa. Nakŕmil som ich a vymieňal čerstvú vodu. Keď som išiel nakŕmiť psa, zdalo sa mi čudné, že nehybne leží. Spočiatku som si myslel, že spí, ale o nedlho som si všimol jeho zakrvavenú labku. Konal som rýchlo. Zobral som lekárničku a ošetril ho. Urobil som viac dobrých skutkov v jednom. Nielenže som pomohol susedovi, ale taktiež som sa postaral a zachránil jeho domácich miláčikov. Keď sa sused vrátil domov, pekne sa mi poďakoval a ja som pocítil hrejivý kúsok šťastia a hrdosti pri srdci."

List napísal a skutok vykonal Michal Šoma, v šk. roku 2009/2010 žiak 7. triedy, Spojená škola, Centrálna 464, Svidník

Pomoc ľudom/ list C „V jeden zimný večer sme sa boli s kamarátmi prejsť. Zrazu sme počuli niekoho kričať. Spočiatku sme sa len smiali, že komu zase „hrabe". Napriek tomu sme šli k miestu odkiaľ zvuk prichádzal. Našli sme môjho suseda, starého sedemdesiatročného uja. Nevedeli sme, čo sa deje. Onedlho sme zistili, že má zlomenú stehennú kosť na pravej nohe. Treba mu pomôcť! Kým dvaja kamaráti išli za jeho rodinou, my sme sa zatiaľ so susedom rozprávali, aby nedostal nejaký šok. Bola veľká zima a on tam sedel bez pohybu už pár hodín. Keď prišli dospelí, snažili sme sa ho nadvihnúť a dať pod neho igelit a deku. Ostatní volali sanitku. Sanitka prišla o pol hodinu. Lenže, keď prišla, nastal ešte jeden problém. K susedovi bolo ťažké dostať sa s nosidlami, lebo ulička bola úzka a plná blata. Museli ho ošetriť na mieste. Nohu mu ale nemali čím stabilizovať. Napadlo mi, že ju spevníme konármi. Keď sme tak urobili, odniesli ho ošetrovatelia do sanitky na rukách. Pani doktorka mi poďakovala za dobrý nápad. Spýtala sa ma, odkiaľ to viem. Odpovedala som jej, že chodím na zdravotnú prípravu. Poďakovala sa mi a uja odviezli do nemocnice. Museli ho operovať. Celý mesiac bol v nemocnici. Keď sa vrátil, kúpil nám čokoládu a poďakoval. My sme však tento skutok brali ako povinnosť a samozrejmosť pomôcť človeku v ohrození."

List napísala a skutok vykonala Vladimíra Urbanová s kamarátmi, v šk. roku 2009/2010 žiačka 8 triedy, ZŠ P.K.Hostinského, Družstevná 835,Rimavská Sobota

Pomoc ľudom/ list D „Jedného dňa sme sa presťahovali do nového paneláku na Hájiku. Mali sme sa dobre a žili sme ako obyčajní ľudia, avšak jedného dňa sa naši susedia odsťahovali a namiesto nich prišla akási stará pani. Nezdravili sme sa s ňou a vlastne sme ju ani nevideli vychádzať von. Raz k nej prišla záchranka. Nevedeli sme, čo sa stalo. „Táto pani spadla zo stoličky a zlomila si pravú ruku," povedala nám pani, ktorá vyšla z jej bytu. Nevedeli sme, čo máme robiť a tak som sa rozhodla, že keď príde z nemocnice, pôjdem ju navštíviť... Večer som počula, že sa vrátila domov... Tak som ju šla pozrieť. „Dobrý deň", pozdravila som sa. Dvere mala otvorené a o chvíľu sa ozvalo z kuchyne: "Vitaj, len poď ďalej! Čo potrebuješ?" Nevedela som, čo mám robiť, tak som zavrela dvere, vyzula sa a šla do kuchyne. „Len mi tak napadlo, či nepotrebujete s niečím pomôcť," povedala som. „ Áno, potrebovala by som si ísť nakúpiť, ale najprv mi, prosím, sprav kávu." V živote som kávu nerobila, ale o chvíľu som sa už v kuchyni orientovala. Urobila som kávu, zobrala si lístok z chladničky a išla do obchodu... Keď som išla z obchodu, uvedomila som si, že je celkom milá a že by som sa mala opýtať, ako sa volá. Keď som sa vrátila, poďakovala sa mi za kávu aj za nákup. „To bola maličkosť," povedala som. „A viete čo? Keď budete niečo potrebovať, pokojne mi zazvoňte alebo zaklopte na dvere a ja Vám prídem pomôcť", navrhla som jej. Od toho dňa som jej pomáhala a chodila som ku nej, aj keď sa potrebovala iba porozprávať. Škoda len, že sa po čase odtiaľ odsťahovali. Občas, keď si na ňu spomeniem, som rada, že som jej mohla pomôcť."

List napísala a skutok vykonala Lucia Valúšková, v šk. roku 2009/2010 žiačka 6. triedy, ZŠ V. Javorku 32, Žilina

Pomoc ľudom/ list E „Bol krásny slnečný deň... Bola som na prázdninách u mojich starých rodičov. Mám ich veľmi rada a trávim u nich každý víkend a prázdniny. Rada pomáham nielen starkej, ale aj starkému. Sú starší a z mojej pomoci sa tešia. Ráno som sa naraňajkovala a spolu so starkým sme šli do dielne opravovať bicykel. Ešte sme ho nestihli ani opraviť, keď starká volala : „Ninka, kde si? Potrebujem hladkú múku na tvoj obľúbený koláč. Mohla by si ísť do potravín a kúpiť ju?" Starká mi podala peniaze a povedala, aby som si kúpila aj lízanku. Ako som prichádzala k obchodu, uvidela som starú zhrbenú babičku...Videla som, ako sa trápi s nákupom, ktorý jej spadol na zem. Taška sa pod ťarchou pretrhla. Neváhala som a utekala jej na pomoc. Po ceste sa kotúľala fľaša s olejom, soľ sa rozsypala, pečivo ležalo na zemi, jabĺčka sa rozkotúľali každé iným smerom. Keď som k nej pribehla, slzy jej stekali po tvári a bedákala : „Toľká škoda, čo budem teraz robiť?" Snažila sa zbierať nákup, ale nedarilo sa jej. „Ja som Ninka a rada vám pomôžem," prihovorila som sa jej. Od pani predavačky som si išla vypýtať tašku, do ktorej som vložila nákup. „Jáj, dievčatko, ty si ale šikovné! A čia si ty?" Na túto otázku som jej odpovedala cestou k jej domu, kde som jej pomohla s nákupom... Koláčik chutil výborne a nielen preto, že som starkej pomohla pri pečení, ale hlavne preto, že som z neho vzala kúsok aj babke. Veľmi sa potešila. Odvtedy chodím babku navštíviť vždy, keď som na prázdninách. Nikdy jej nezabudnem priniesť nákup z potravín. Ona sa na mňa milo usmeje a mňa zohreje pri srdiečku."

List napísal a skutok vykonala Nina Strošková, v šk. roku 2009/2010 žiačka 5. triedy, ZŠ Saratovská 85, Levice

5. kategória POMOC V PRÍRODE

Inšpiratívne témy na rozhovor s deťmi:

• Zodpovednosť za prírodu

• Človek ako jej súčasť

• Každý živý tvor má v prírode svoje jedinečné miesto

• Súcit so zvieratami odkázanými na našu pomoc

• Ako môžu deti pomôcť prírode

• Ako sa ničenie prírody spätne vypomstieva človeku

Nominované skutky v kategórii Pomoc v prírode

Pomoc prírode/ list A „Raz som sa so sestrou Martinkou išiel hrať futbal na dvor. Mame sa to nepáčilo, lebo sme kopali loptu do skalky a nás to moc nebavilo na malom dvore. Tak sme šli na neďaleké ihrisko, kde je to väčšie, sú tam bránky aj so sieťou a žiadne skalky. Prišli sme na ihrisko a uvideli sme v bránke do futbalovej siete zamotaného ježka. S Martinkou sme sa ho snažili rozmotať, ale nešlo to, bál sa a stočil sa do klbka. Martinka povedala, že by bolo treba doniesť nožnice, rozstrihnúť sieť a tak ho vymotať. Išla domov pre nožnice a ja som potom sieť rozstrihol a ježka uvoľnil. Bol som rád, že je z toho vonku. Ale vtom som si všimol, že má sieť okolo krku a tak sme ho začali znovu rozmotávať. Nebolo to ľahké, lebo sa stočil znovu do klbka. Asi po desiatich minútach sa mi podarilo celú sieť z neho vymotať. S Martinkou sme sa tešili, že sa nám to podarilo. Zrazu začalo pršať a tak sme bežali domov. Boli sme radi, že sme pomohli zvieratku, ktoré by si samo nepomohlo. Veď, čo ak mal niekde mláďatká?"

List napísal a skutok vykonal Tomáš Ledaj so sestrou Martinou, v šk. roku 2009/2010 žiak 6. triedy, ZŠ Partizánska 6, Bánovce nad Bebravou

Pomoc prírode/ list B „Sova lesná je vták, žije v zmiešaných a listnatých lesoch. Hniezdi v dutinách starých stromov i v opustených hniezdach vrán a dravých vtákov, často i v skalných výklenkoch, dierach, komínoch a korunách stromov. V marci znáša 4 až 5 vajec. Živí sa menšími stavovcami i hmyzom. Sova lesná má mimoriadne veľkú hlavu, je sivej, alebo hrdzavo – hnedej farby. Vyskytuje s na celom území Slovenska. Pre svoju užitočnosť je chránená celý rok. Ja som mala šťastie spoznať a krátku dobu sa starať o sovu lesnú. Jedného dňa, keď mamka a moji krstní rodičia išli autom domov z práce, uvideli na ceste niečo čierne. Prišli bližšie a zbadali, že je to ranená sova. Zastavili, aby ju niekto neprešiel autom a rozhodli sa jej pomôcť. Zabalili ju do deky a vzali do auta. Vôbec sa nebránila, vedela, že ju chcú zachrániť. Doniesli ju k nám domov. Zistili sme, že má poranené krídlo... Dali sme ju do voliéry, kde pred tým dedko choval holuby. Pomenovali sme ju po najkrajšej sove z rozprávky o Popoluške – Rozárka. Večer sme na internete hľadali, aký je to druh sovy a čím sa živí. Ocko ju začal kŕmiť. Sova nechcela jesť a aby nezdochla, musel jej dávať kusy mäsa až do hrdla a striekačkou vodu. Keď bol ocko v práci, chodila som Rozárku kŕmiť ja. Musela som si zasvietiť baterkou, aby som na ňu videla. Poranené krídlo sme jej natierali hojivou masťou. Každý deň bola silnejšia a silnejšia... Po čase už jedla sama. Chceli sme si ju nechať. Bola veľmi prítulná. Vôbec sa nás nebála, nechala sa pohladiť... Každý deň po škole som ju utekala pozrieť. Naša Rozárka už bola celkom zdravá. Videla som, ako skáče na pletivo voliéry. Na neďalekom strome sedeli vtáky a Rozárka ich chcela uloviť. Vedeli sme, že aby si neublížila, budeme ju musieť pustiť na slobodu. Bolo to dosť ťažké. Mali sme ju veľmi radi. Rozárka bola silná a verili sme, že sa už dokáže o seba sama postarať. Pustili sme ju. Minulý týždeň, keď išla mamka z práce, opäť ju uvidela. Bolo to blízko miesta, kde ju našli. Vrátila sa domov."

List napísala a skutok vykonala Michaela Grácová, v šk. roku 2009/2010 žiačka 5. triedy, ZŠ s MŠ Poproč, KOŠICE

Pomoc prírode/ list C „Jedného dňa som bol so sestrou na nákupy... Bola strašná zima. Keď sme obchádzali kontajner na odpadky, zbadal som, že o jeho zadnú stranu je priviazaný malý psík. Bol uzimený a vyhladovaný a nevládal ani štekať... Keď som sa priblížil, tak sa ma bál, že sa vtiahol pod kontajner. Vytiahol som ho von a zbadal veľké čierne oči smutného psíka, ktorý sa triasol od zimy a určite od hladu. Sestra, ktorá sa ho najprv bála, volala na mňa, aby som sa ho nedotýkal, že môže byť chorý, alebo nebezpečný. Ja som sa k nemu aj napriek varovaniu priblížil a zistil som, že mu je iba zima a bojí sa rovnako, ako moja sestra jeho... Uprosil som sestru, aby sme ho zobrali domov... Rodičia sa tiež nepotešili. Každý rozprával svoje. My dvaja sme chceli, aby psík ostal u nás, ale rodičia hovorili, že je určite chorý, alebo ho niekto bude hľadať, aby sme ho odniesli späť. Nesúhlasili sme. Vonku bola tma a zima, tak sme rodičov upokojili tým, že ho teraz okúpeme, nakŕmime a zajtra ho odnesieme späť, len aby mohol jednu noc zostať v teple. Ráno, keď sme sa zobudili, tak nás psík čakal so smutnými očami a všetko žrádlo, čo sme mu večer dali, nechal nedotknuté. Bolo nám z toho smutno... Prehovoril som sestru, aby sme šli k lekárovi. Lekár ho pozrel a dal nám nejaké lieky... Po prehliadke nám povedal, že psík, asi trojmesačná fenka, je zdravá, ale vyhladovaná a uzimená. Keď bude dostávať pravidelne žrať a bude mať dobrú opateru, dostane sa opäť do kondície... Rozhodli sme sa ho nechať. Prehovorili sme rodičov a dnes máme doma šantivú fenku Lily, ktorá robí celej rodine iba radosť... Skamarátili sa s ňou už aj naši rodičia. Každé ráno, keď som ja ešte v posteli, mama mi ju vpustí do izby , aby ma zobudila do školy. Som veľmi rád, že sme ju našli, lebo Lily je moja najlepšia kamarátka."

List napísal a skutok vykonal Tomáš Frankovič so sestrou, v šk. roku 2009/ 2010 žiak 5. triedy, ZŠ Komenského 3, Smižany, Spišská Nová Ves

Pomoc prírode/ list D „... V nedeľu som sa išiel prejsť s kamarátom do lesa. Na čistinke pred lesom sme zbadali mŕtvu srnku a vedľa nej ležala malá srnka. Podišli sme bližšie a zistili sme, že malá srnka je zranená. Prišlo mi jej ľúto a tak som si povedal, že srnku zoberiem domov a tam sa o ňu postarám. Hneď ako sme prišli domov, dal som jej piť mlieko z fľaše. Vôbec sa ma nebála, dokonca ani naháňania našich psov. Pásavala sa pri našom dome na lúke a deti z ulice sa chodili k nej hrať. Prirástla mi k srdcu a mal som pocit, že aj ja jej. Cez zimu sme ju mali doma v maštali, pretože by mohla zdochnúť, zdala sa mi ešte slabá. Na jar som ju pustil do prírody, aby mala viac priestoru a aby mohla ísť za inými srnkami. Pred týždňom sa mi prišla ukázať domov a potom sa vrátila späť do lesa."

List napísal a skutok vykonal Tadeáš Šatan, v šk. roku 2009/2010 žiak 8. triedy ZŠ s MŠ Klin, NÁMESTOVO

Pomoc prírode/ list E „Píšem vám, ako triedna učiteľka, v mene senzačnej tretiačky, ktorá sa volá Sára Kusá... Môžem byť na ňu právom pyšná, aj s jej rodičmi, pretože jej skutky si všímajú všetci ľudia na okolí. Robí „malé" a pritom veľké veci, pretože pomáha ľuďom, aby žili v krajšom prostredí, ale pomáha hlavne prírode. Pre niektorých ľudí neznamená okolie, v ktorom žijú, nič. Pre ňu znamená životné prostredie veľmi veľa. Už v októbri minulého roka sa sama vybrala po cestičke, ktorá smeruje k dedinke Svrbice, po ktorej prejde veľa ľudí. No nešla tadiaľ nadarmo, pretože si vzala vrece, gumené rukavice a šla vyzbierať po nespratných ľuďoch odpadky, ktoré tam zanechali. Možno to nie je nič výnimočné, no pre mňa to je úžasné, pretože šla sama od seba, nikto ju nemusel nútiť. Poriadok urobila aj okolo školy po nespratných žiakoch. Tento čin zopakovala aj tento rok, a tých odpadkov opäť nebolo málo. Je úžasné počuť od ľudí, akú máme skvelú žiačku, je úžasné počuť z úst pani riaditeľky, aké perfektné je to malé modrooké dievčatko... Chcelo sa k nej pridať viacero detí, ale slová a skutky sú niečo iné. Okrem čistoty okolo bytoviek, po ceste do iných dedín, v okolí školy, má neskutočný vzťah k zvieratám. Sama si po dlhej dobe „vydobyla" aspoň mačičku, o ktorú sa teraz doma stará... Skôr ako mala mačičku Agátku, starala sa a dodnes sa stará o zatúlaného kocúra, ktorý nám behá po školskom dvore. Potajme brala z domu mlieko a kúsky salámy, aby ho mohla nakŕmiť. Neverili by ste, ako ju pozná, keď ide okolo neho. Sem – tam sa postará aj o zatúlaných psíkov, ktorých si chce hneď zobrať domov a pán starosta ich potom musí odniesť do útulku. Aspoň v krátkosti som vám chcela napísať o „malých" skutkoch modrookej tretiačky. Aj niektorí dospelí ľudia, by si z nej mali brať príklad."

List napísala Mgr. Silvia Vlasáková, pedagóg, skutok vykonala Sára Kusá, v šk. roku 2009/2010 žiačka 3. triedy, ZŠ Šalgovce 112, okres Topoľčany

6. kategória DOBRÝ NÁPAD

Inšpiratívne témy na rozhovor s deťmi:

• Vlastná iniciatíva

• Schopnosť nápad realizovať a doviesť do konca

• Vedieť pre svoje nápady získať aj ostatných

• Uspokojenie z realizácie dobrého nápadu

• Nezištnosť a prínos nápadu

Nominované skutky v kategórii Dobrý nápad

Dobrý nápad/ list A „Blížil sa december a naša trieda premýšľala o tom, akoby spríjemnila sviatočné chvíle niekomu, kto to potrebuje najviac... Na triednickej hodine padli viaceré nápady, no nakoniec sme hlasovaním rozhodli, že tohtoročný sviatok sv. Mikuláša bude aj pre nás netradičný. V tento deň dostávame veľa sladkostí a iných maličkostí, s ktorými sme sa rozhodli podeliť a niekomu darovať. Zistili sme, že len o dve obce ďalej už štyri mesiace funguje azylový dom pre sociálne slabšie rodiny. Tak sme ani na chvíľu neváhali a s vedúcou sme sa dohodli na tom, že im prídeme „urobiť" Mikuláša. Začali sa dni plné príprav. Rozdelili sme si úlohy, čo kto prinesie, čo si kto oblečie a kto zabezpečí odvoz. Pripravili sme mikulášske i vianočné darčeky pre deti a mamičky, ktoré tam momentálne bývali. Nacvičili sme si aj krátky program. A všetci sme netrpezlivo čakali na deň D. A keď konečne prišiel, prezlečení za Mikuláša, anjelov a čertov sme sa spolu s triednou učiteľkou a niektorými rodičmi uskutočnili plánovanú akciu. O piatej hodine večer sme sa s veselým spevom blížili k malému domčeku, kde už spoza okien netrpezlivo vykúkali detské hlávky. Všetci nás milo privítali, pohostili a my sme ich obdarovali darčekmi a zimným šatstvom. Spolu sme si zaspievali, porozprávali sa a popriali si pekné a požehnané Vianoce. Potom sme sa rozlúčili a tešili sa na Mikuláša, ktorý nás ešte čakal vo svojich domovoch. Spomienkou nám bude nielen hrejivý pocit v dušiach, ale aj spoločné fotografie a video záznam. Všetci sme sa zhodli na tom, že to bol náš doteraz najnetradičnejší a zároveň najkrajší sviatok sv. Mikuláša."

List napísala K. Katráková, v šk. roku 2009/2010 žiačka 8. triedy, skutok vykonal kolektív, v šk. roku 2009/2010 žiaci 8. triedy, ZŠ s MŠ Klin , , NÁMESTOVO

Dobrý nápad/ list B „Lyžovačka – pre niekoho zábava a šport, pre nášho jedenásťročného spolužiaka Jana sa stala takmer osudnou. V jedno pondelkové, zimné ráno vbehla pani učiteľka do triedy so slzami v očiach. „Už to viete?", spýtala sa. „Janko leží v nemocnici v kóme. Lyžoval v Čičmanoch a pri jednej jazde ho niekto sotil. On nezvládol rýchlosť a narazil do stromu." Napriek tomu, že mal prilbu, utrpel ťažké poranenia hlavy, chrbtice a otvorenú zlomeninu ruky. Na miesto nehody prišli záchranári s vrtuľníkom a previezli ho do žilinskej a neskôr martinskej nemocnice. Doktori mu nedávali veľké šance na prežitie, hlavne kvôli opuchu a krvácaniu do mozgu. V triede nebolo nikoho, komu by sa netlačili slzy do očí. Všetci mysleli len to, ako mu pomôcť. Ako prvý nápad sme zrealizovali spoločnú fotku, ktorú sme mu poslali spolu s listom do nemocnice. Jeho mama mu list čítala, no Jano nie a nie zareagovať. Ako druhé sme s pomocou pani učiteľky nahrali zvukovú nahrávku na diktafón. Každý z nás mu povedal povzbudivý odkaz. Po spustení nahrávky sa prejavili prvé náznaky vnímania, ako aj silný plač. Aj keď sa jeho stav zlepšoval, ešte stále nebol pri vedomí. Po veľkom úspechu sme sa rozhodli nahrať ďalšiu nahrávku. Bola kľúčom k jeho prebudeniu. Po mesiaci v nemocnici sa presunul na dvojtýždňové liečenie do Šamorína, kam sme mu poslali videonahrávku. Vedeli sme, že sa jeho zdravotný stav zlepšil a netrpezlivo sme čakali na jeho návrat. Nikto netušil, že tak skoro. Nemôžeme zabudnúť na tú chvíľu. Všetci sme s otvorenými ústami pozerali na Jana, ktorý opatrne vchádzal do triedy. Sme radi, že už s nami chodí do školy a je zase v našom kolektíve. Niekedy aj pár slov a dobrý nápad dokáže zachrániť život. "

List napísal a skutok vykonal kolektív žiakov , v šk. roku 2009/2010 žiaci sekundy, Gymnázium Školská 234/8, Považská Bystrica

Dobrý nápad/list C „...V škole sa snažíme deti viesť a vychovávať k tomu, aby si navzájom pomáhali a aby boli ochotné pomôcť aj iným, ktorí ich pomoc potrebujú. Preto má naša škola heslo: Škola blízka detskému srdcu. Zapájame sa do mnohých humanitných akcií, ako sú Beh Terryho Foxa, Na kolesách proti rakovine, Deň narcisov, Predaj Vianočných pohľadníc UNICEF, Modrý gombík a každoročne organizujeme Vianočnú zbierku hračiek pre deti z detských domovov. Za tieto aktivity sme si vyslúžili certifikáty ako „Škola priateľská deťom" a „Škola podporujúca zdravie." V tomto školskom roku nás naše deti prekvapili. Začalo sa to tragickou udalosťou, ktorá sa stala v októbri 2009 našej bývalej žiačke Silvii. Po ťažkej dopravnej nehode jej lekári dávali len malú nádej na prežitie, čo nás všetkých veľmi zasiahlo, keďže sme ju osobne poznali. Deti sa na ňu v škole často pýtali a dúfali, že sa stane zázrak. Ten sa stal, Silvia zabojovala a po troch mesiacoch ju lekári mohli odpojiť od všetkých prístrojov, ktoré nahrádzali funkcie jej orgánov. Odvtedy však absolvuje množstvo operácií, rehabilitácii a iných liečebných procedúr, pre jej rodičov finančne veľmi náročných, ale nevyhnutných na jej uzdravenie. Potrebuje invalidný vozík, polohovateľnú posteľ a ďalšie zdravotnícke pomôcky. Na našej škole máme zriadený školský parlament zložený zo žiakov – zástupcov jednotlivých tried, ktorí prezentujú svoje nápady, požiadavky a názory svojich spolužiakov. A tu práve vznikla myšlienka zorganizovať verejnú zbierku na „Pomoc pre Silviu". Členovia parlamentu napísali oficiálny list riaditeľovi školy, kde ho oboznámili s nápadom a poprosili o pomoc pri vybavovaní oficialít. Zbierka sa konala celý týždeň a prebiehala nielen v škole, ale i v okolitých obciach. Deti si pripravili rozhlasovú reláciu do školského, ale i obecných rozhlasov a so súhlasom starostov jednotlivých obcí ju odvysielali. Po obciach rozvešali plagáty a v štyroch skupinách, v popoludňajších hodinách s vlastnoručne vyrobenými pokladničkami, už s dozorom učiteľov zbierali peniaze, aby tak pomohli svojej kamarátke. Tieto deti dokázali svojou iniciatívou, nadšením a snahou pomôcť, vyvolať u občanov takú spolupatričnosť a ochotu zapojiť sa, akú v bežnom živote len tak nevidíme. Mnohí ľudia boli unesení tým, ako sa v detskej hlave mohol zrodiť taký skvelý nápad. My, učitelia, sme tiež hrdí a pyšní na našich žiakov a právom si myslíme, že sa nám darí vychovávať skvelých, obetavých a ochotných ľudí, ktorí by sa mali stať pre ostatných vzorom. Deťom sa podarila vyzbierať nemalá čiastka, ktorú osobne odovzdali Silviiným rodičom so slovami: „Dúfame, že to pomôže, všetci držíme päste." Skutočne všetci dúfame a veríme, že keď sa naučíme spolupatričnosti, aspoň takej, akú nám predviedli naše deti, bude sa nám na svete žiť ľahšie."

List napísala Mgr. Renáta Miková, pedagóg, skutok vykonali zástupcovia školského parlamentu, v šk. roku 2009/ 2010 žiaci 5. – 9. ročníka, ZŠ s MŠ Ulica 1.mája,

Prašice, TOPOĽČANY

Dobrý nápad/list D „Som vychovávateľkou vo vígľašskej základnej škole a veľmi sa teším, že deti v našom školskom klube si navzájom pomáhajú a majú sa rady, aj keď sa niekedy vedia aj pohádať. Nápad, o ktorom chcem napísať, sa začal rodiť už v júni 2009. V tom čase Jožko Pivka, veľký milovník čítania, navrhol, aby sme v nevyužitej triede zriadili družinársku knižnicu a študovňu. Nápad sa nám pozdával, ale do prázdnin zostávalo málo času a tak sa naň začalo pomaly zabúdať. Jožko ho opäť pripomenul, keď sme v družine hovorili o knihách a o tom, ako to funguje v knižnici. Odvtedy decká nepoľavili, hoci sme mali trochu obavy, či to bude fungovať. Najskôr nachystali v poličkách miesto, knihy vytriedili, zoradili podľa žánrov, dievčatá vyrobili čitateľské preukazy, chlapci presťahovali do novej knižnice počítače, ďalšie deti pripravovali nástenku s pravidlami pre čitateľov. Na slávnosti, ktorú zorganizovali dievčatá pri príležitosti otvorenia detskej knižnice Lienočka, si budúcich čitateľov najskôr vyskúšali z teoretických vedomostí o zaobchádzaní s knihami a správaní sa v knižnici. Skúška dopadla dobre a tak sa mohli prihlásiť prví čitatelia a vypožičať si knižky. Postupne si niektorí žiaci zvykli v knižnici samostatne vypracúvať domáce úlohy, alebo vytvárať jednoduché projekty. Ak niekto pozabudol, čo sa v knižnici nesmie robiť, veľmi zodpovedne pracujúce knihovníčky ho hneď upozornili. Väčšinou si previnilec dal povedať a keď to nešlo, zavolali nás na pomoc. Veľkým lákadlom boli počítače a dievčatá z knižnice spolu so Šimonkom mali ťažkú úlohu – zabezpečiť poriadok tak, aby sa záujemcovia o ne v pohode dohodli. Aj to veru dobre zvládli. Aby bol výber kníh pre čitateľov väčší, priniesli z domu aj zopár svojich obľúbených kníh. Pre tých, čo mali chuť si prečítané rozprávky nakresliť, priniesli pastelky a papiere. Vyzdobili steny obrázkami a keby v knižnici nebolo zakázané jesť a piť, snáď by sa návštevníkom ušiel aj teplý čajík. Musím ich pochváliť, veľmi poctivo dbali na poriadok a svojich čitateľov si vychovali skutočne dobre. Pred odchodom na prázdniny sú všetky knihy vrátené opäť v knižnici a čakajú na svojich budúcich čitateľov."

List napísala Mgr. Ivana Uhrínová, vychovávateľka ŠKD, skutok vykonali Jozef Pivka, Radka Vajová, Patrícia Kaniariková, v šk. roku 2009/2010 žiaci 3. triedy, Slávka Galdíková,v šk. roku 2009/2010 žiačka 2. triedy, Šimon Vajo, v šk. roku 2009/2010 žiak 1. triedy a ďalšie deti z ŠKD pri ZŠ Za zámkom 436,Vígľaš , DETVA

Dobrý nápad/list E „Jedného dňa nám s mojou kamarátkou Táňou napadlo, že by sme mohli vyrábať bižutériu. Rozmýšľali sme aj nad predajom, ale nakoniec sme zistili, že to by nebolo asi jednoduché. Vtedy som si spomenula na deti z jednej školy pre sluchovo postihnutých. Aj predtým som mala možnosť vidieť ich a hovoriť s nimi. Pomaličky sa v našej škole začala blížiť Vianočná akadémia a všetko do seba krásne zapadalo. Dohodli sme sa s našou triednou pani učiteľkou, že naše výrobky – konkrétne náušnice – budeme predávať počas Vianočnej akadémie a zarobené peniaze venujeme nepočujúcim deťom. Bol to veľmi dobrý pocit. Nasledovalo odovzdanie peňazí. Celú školu sme si prezreli a veľmi sa nám páčila. Pani riaditeľka nás pochválila a povedala: „Ďakujeme za váš šľachetný čin. Dúfame, že sa na nás ešte niekedy prídete pozrieť a mohli by ste naše deti naučiť robiť také náušnice." Bolo to príjemné stretnutie. Veľmi nás bavilo vyrábať náušnice. Tak sme zábavnou formou pomohli deťom, ktoré to potrebujú. Verím, že na to ešte veľmi dlho budeme spomínať."

List napísala skutok vykonala Júlia Kozáková, skutok vykonala Tatiana Farbová v šk.r. 2009/2010 žiačky 6. triedy, ZŠ Gessayova 2, Bratislava

ĎAKUJEME

všetkým deťom, ktoré svojím dobrým skutkom podporili dobro.

ĎAKUJEME

všetkým deťom, ktoré si všimli dobré skutky iných detí a napísali o nich.

ĎAKUJEME

pedagógom, že sa s deťmi rozprávali a motivovali ich k zapojeniu sa do ankety.

ĎAKUJEME

všetkým dospelým, ktorí deti citlivo a s láskou ocenili.

ĎAKUJEME

všetkým detským porotcom za podporu dobrých skutkov hlasovaním v detskej porote

ĎAKUJEME,

zdroj: poppins / O.V.
ilustračné foto: infoline

že nechávate dobro rásť!

< Dozadu		Dopredu >